My story

super siel len na
zastarale slovensko :moj smail: :moj smail: :moj smail:

Ďakujem
a to :{{:LPP{{:: :{{:LPP{{:: :{{:LPP{{:: :{{:LPP{{:: :jazycek: :jazycek: :wowsuper: :{}:

Ved to hovorili ko*otsky Sicilsky idioti :kokos: :{}:

MEDZI DIEL
Na Sicílii, vo veľkom luxusnom dome sa rozprávali dvaja muži. Žena sediaca obdiaľ ich bez záujmu počúvala, občas pohodila blanďavými vlasmi aby zaujala pozornosť. Jeden muž sedel a druhý mu rozprával, občas ten prvý niečo odvrkol a z rozhovoru bolo jasné, že sediaci muž je nadradený.
"Pane, práve nám volali z lietadla. Menia smer a zrýchľujú." Povedal vysoký, chudý muž, ktorý stál. Sediaci sa spokojne usmial a žena pri ňom sa afektovane usmiala a upravila sa.
"Ešte niečo..."
"Čo?" Zahučal.
"Ééé, dozvedel som sa, že im povedali kam ich odvezú..."
"Tí tupci, ja ich všetkých dám postrieľať, tí debili......." Zastrájal sa.
"Pán Emanuel....?"
"Čo zase chceš?" Zavrčal.
"Mám vám niečo doniesť?"
"Áno, dones mi ešte raz tie informácie, potrebujem si to prezrieť." Rpzkázal a keď odišiel ten chudý, otočil sa k žene.
"Vymyslel som neuveriteľný plán ako budeme vydierať tú ženskú. Všetkých z cestujúcich postrieľame a ich pošleme do malého domu, kde budem s nimi bývať, keď sa narodí to dieťa, unesiem ho a hodím kočík do mora. Tak si budú myslieť že je mŕtve ja pôjdem vydierať, určite nám zaplatí keď budeme mať jej vnúča." Chechtal sa Emanuel a spokojne sa usmieval na obraz pred sebou.

"Táto hlupaňa zaplatí za to, že sa narodila práve jej." Pisklavo sa rehotala žena.
"Ale my máme na starosti iné veci, že Vicky?"
"Samozrejme, budeme pokračovať, len ča sa ten hlupák vráti."
"Už to mám!" Vtrhol dnu chudý muž.
"Konečne....konečne..." Pošúchal si ruky Emanuel a vytrhol mu sväz z ruky.
Upriamil zrak na papiere a čítal...

MEDZI DIEL VELMO NECHAPEM PRECO ALE JE SUPEEEEER :ocka:

13.diel
Lietadlo sa obrátilo a zrýchlilo. Začalo mi byť nevoľno, ale nakoniec sa môj žalúdok upokojil. Stále som sa od strachu triasla a mala som malú dušičku, že čo sa stane. Keď sme pristáli, vyšla som von odpadla. Lebo som uvidela mŕtve telá cestujúcich na zemi, s rozosielanými teľami, nezvládla som to.
***
Prebrala som sa na lehátku.

Pri mne sedel Filip a oproti mne nejaký muž.
"Konečne ste sa zobudili, volám sa Emanuel a zachránil som vás od tých mafiánov." Predstavil sa a mne srdce podskočilo od radosti.
"Ale keď som vás od nich uniesol, povedali mi, že ak nezostaneme na Sicílii, nájdu si nás a že nás budú strážiť."
"To nie, ale my sa musíme dostať domov..."
"Ja si myslím, že by vám mala byť prednejšia istota života ako domov." Namietol rázne Emanuel proti Filipovi až som sa zľakla.
"Teraz pôjdete so mnou, k mne domov. Kúpil som si včera nový dom a ešte som tam nebol."
"Ak myslíte..." Potichučky som povedala a vstala som. Nasadli sme do auta a šli sme pred jeho dom.

Nebol najväčší ani najmenší, bol pri mori, čo sa mi veľmi páčilo. Prišlo mi podozrivé, že len tak nás zve do nútra a ešte tam sme mali prespať, ale keď som zistila, že máme spoločnú izbu s Filipom, zahnala som všetky pochybnosti.



Emanuel za to nič nechcel a prišlo mi to podozrivé, ale pri výhľade na to krásne more som vyhnala všetky zlé myšlienky. Však je to náš záchranca.
"Pred tým, než začneme spolu bývať, vám chcem predstaviť moju priateľku, aby ste ju spoznali." Oznámil nám a my sme mu na to prikývli hlavou.
"Príde dnes na večeru."
"Dobre, tak niečo chutné nachystám." Ponúkla som sa.
"To by bolo super." Zjavne sa potešil

a šiel robiť s Filipom niečo okolo domu.
Poľahky som našla kuchyňu a našla som ingrediencie na prípravu pečeného kuraťa. A tak som sa pustila do jeho prípravy.

Nachystala som sa a obliekla som si pekné šaty, aby som na tú jeho priateľku urobila dobrý dojem. Všetci už boli v jedálni aj ona a ja som doniesla večeru. Bola som pyšná, lebo nádherne rozvoniavalo a vyzeralo veľmi chutne.

Keď som uvidela Emanuelovú priateľku, skoro mi spadlo kura na zem.

Sedela tam Vicky a živo diskutovala s Emanuelom. Filip na mňa prekvapene pozeral a ja som sa rozhodla, že sa budem tváriť že ju nepoznám.
"Nech sa páči." Ponúkla som a rozdala som jedlo. Cez jedlo sa rozprávala iba Vicky s Emanuelom a my sme mlčali. Ale keď sa s ním Vicky priatelí s Emanuelom tak sú potom naši záchranci. Po večeri šla Vicky s Emanuelom do jeho izby a my sme šli spať. Najprv sme sa rozprávali, ale k žiadnemu výsledku sme nedošli a tvrdo sme zaspali.

jejko novy dielik supeeeeeeeeeeeeer :moj smail:

14.diel
Boli sme u Emanuela tak dlho, že sa zdalo ako keby sme tam boli roky. Hoci to bolo iba päť mesiacov. Zvykli sme si sa držať čo najďalej od ľudí a viac sme trávili vnútri. Filip si našiel prácu, takú aby mohol pracovať doma tvz. „homeoffice“ . Emanuel každé ráno odchádzal do práce a vracal sa večer. Nehedeli sme čo robí, teda vlastne sme o ňom nič nevedeli. Ale sme sa ani nevypytovali. Skrátka sme mali rešpekt akoby z neho vyžarovala dôstojnosť, sebavedomie a niečo neidentifikovateľné. Niekedy som z toho „niečoho“ mala divný pocit a aj moje dieťa sa pomrvilo, ale nerobila som si z toho veľké vedu. Vedela som, že každý má nejaké tajomstvo. Naše stroskotanie mi stále pripomínalo zväčšujúce sa brucho. Bola som naň hrdá a veľmi som sa tešila kedy sa narodí dieťa. Ako som počítala vychádzalo to, že som v šiestom mesiaci. S obľubou som si ho hladkala. Bola som zvedavá čo to bude, ale na obidve pohlavia som sa tešila rovnako. Inak som bola doma, upratovala, varila, žehlila, prala a keď mi vyšiel voľný čas som maľovala.

Náš deň bol stále jednotvárny a ani som si nevedela predstaviť, že som žila inak. Veľmi som však chcela aby sa stalo niečo, čo zmení tento život a aby som mala čo robiť tie celé dni. A naozaj jeden slnečný deň, ako každý iný, sa to stalo. Ráno som vstala ako keby nič. Celý dom ešte spal.

Vybrala som z chladničky jedlo a chystala som raňajky. Večer prišla aj Vicky a spala tu. Preto som nachystala o jednu porciu viac. Nechala som aby to rozvoniavalo po celom dome a šla som sa osprchovať. Stále to bolo ako normálne. Prezliekla som sa do šiat,

a šla som zobudiť Filipa.
„Dobré ránko, dnes je krásny slnečný deň vstávať treba“ Pohladila som ho a dala mu pusu, pomaly otvoril oči a usmial sa na mňa tým svojim krásnym úsmevom.
„Ideš dnes do práce alebo máš homeoffice?“
„Dnes výnimočne idem do práce.“
„Tak vstávaj raňajky sú už na stole.“ Povedala som a chcela som odísť.
„Počkaj.“ Zachytil ma. „Dobré ráno miláčik“ A dal mi pusu.

„Ako sa dnes má dieťatko?“ Spýtal sa nežne a pohladil mi brucho.

„Krásne, dnes ma ani raz v noci kopaním nezobudilo.“ Nežne som sa naň usmiala a bola som rada, že naše dieťa bude vyrastať v plnohodnotnej rodine a milujúcimi rodičmi.
„Tak ja sa idem osprchovať a najesť, ty sa môžeš najesť bez nás.“
„Počkám na vás.“ Žmurkla som naňho a jemne postrčila ku kúpeľni.
Keď vošiel dnu šla som do jedálne, sadla som si a čakala. Rozmýšľala som čo budem dnes robiť, všetko už bolo oprané, požehlené, okná boli už druhý krát za týždeň umyté, dom bol čistý. Nevedela som čo robiť. Mohla by som ísť do mesta, tak dlho som nebola medzi ľuďmi, zaumienila som si. Nič sa mi nestane, dúfala som. Filip si sadol ku mne a o chvíľu dorazila aj Vicky a Emanuel. Vicky mala na sebe spodné prádlo a Emanuel už bol v obleku nachystaný do práce.

Najedli sme sa a Filip s Emanuelom odišli do práce a Vicky šla ku sebe. A ja som zase bola sama doma. Rozhodla som sa ísť pešo, lebo auto mal Emanuel a na bicykli s tým mojím brušiskom som sa nechcela terigať.
***
Dorazila som do mesta pre obedom. Ešte som tam nebola, leo Emanuel kupoval zásoby a tak som tam nemala ani prečo chodiť. Filip mi dal na účet peniaze a chcela som kúpiť niečo pre malé a pre seba. Preto som zamierila do obchodu s oblečením pre tehotné. Skúšala som si veľa, ale vybrala som nakoniec tieto.




Bola som šťastná, že som si vybrala. Potom som si šla na trhovisko kúpiť ovocie na posielnenie a ďalej som zamierila do obchodu pre malé deti. Lenže ako som mohla vedieť čo kúpiť, keď som nevedela čo to bude? Nakoniec som to nechala tak a šla som domov. Pomalým húpavým krokom som nechávala za sebou mesto. Mala som divný pocit strachu a dieťa v mojom lone nebolo najpokojnejšie. Zrýchlila som, zdalo sa mi, že niečo sa mihlo medzi kríkmi. Už som utekala,

ale musela som spomaliť, lebo mi brucho zavadzalo. Prišla som ku domu a vytiahla kľúče.
„Ja som ale paranoidná.“ Povedala som si pre seba a otvorila dvere, hrôzostrašný výkrik sa dral z úst, chcela som utiecť ale akoby mi nohy prirástli k podlahe...

krasne foto ............
krasny text ............
sa rovna maggin diel :lovelove: :srdiecko: :lovelove:

Super diel.Prosím o nový diel.

16.diel
S narastajúcou nervozitou som sa blížila na Napoleonovú 2. V duchu som si nadávala,že som stratila kopu času. Došla som na tú ulicu, bola celkovo ani luxusná ani chudobná. Skrátka taká akurát. Našla som ten dom a prečítala som si nápis.
"PC poradňa"
"Tak tu pracuje Vicky." Pomyslela som si a snažila som si zapamätať dôležité znaky.
Pomaly som obišla budovu a nakúkala som dnu.

Hneď som našla kanceláriu Vicky, ešte, že bola zabratá do práce inak by si ma všimla. Videla som, že je okno otvorené a tak som počúvala. O chvíľu jej zazvonil telefón.
"Áno?"
"Kedy?"
"Dobre, dnes večer pri jazere o pol siedmej...."
"Dobre, prídem..."
"Dovidenia."

Skrčila som sa dole a pozrela na hodinky. Bolo pol piatej.
"Za dve hodinky to stihnem." Povedala som si a šla som rýchlo domov.
***
Doma sa sa prezliekla do tmavého a dala som si niečo pod zub.

Nechala som Filipovi listoček, že som na prechádzke.

Na mape som našla jazero vedľa mesta a tam som aj šla. Nechcela som ísť dopravným prostriedkom, pretože by to spravilo hluk a mohla by som sa prezradiť.
***
Dorazila som tam a schovala som sa za stromy.

Pozrela som na hodinky a zistila som, že za 1 minútku by tu mali byť.
A naozaj o chvíľu som počula hukot auta a na moje počudovanie z auta vyšla staršia pani, ktorá bola viac pri sebe, s dieťaťom v náručí.

Za päť minút prišla aj Vicky. Hneď vystúpila z auta a ponáhľala sa za tou pani.
"Ako sa dnes darilo Lianke? Bola poslušná?" Pýtala sa a jej hlas sa zmenil z povrchného na veľmi láskavý. Bola som šokovaná jej premenou. POtom prešla ku dieťaťu

a zobrala si ho na ruky. Chvíľku sa s malou hrala,
ale potom ju vrátila tej staršej pani a dala jej peniaze.
"Nech sa páči, na tento mesiac."
"Dokedy to budete pred ním tajiť?" Pýtala sa tá pani.
"Do kedy sa bude dať." Odvrkla Vicky a zmenila sa na tú starú Vicky.
Potom pani s Lianou odišli a Vicky tiež. Ja som sa pomaly zberala tiež a celý čas mi vŕtalo hlavou, všetko čo sa dnes stalo.
***
Keď som prišla domov, dala som zohriať večeru, všetci sa najedli a šli si ľahnúť. Filipovi som o tom nepovedala, lebo mal veľa problémov v práci a nechcela som ho zaťažovať. A tak som s hlavou, plnou myšlienok, zaspala.

Krááásne Fotky: Katty (celá grafika)
Krátky Text: Maggi

krrrrrrrrrasne maggi wowko uz sa tesim na dalsi :lovelove:

Super dielik.Už sa veľmi teším na ďalší.